Ešte je neskoro! (skutočný príbeh) 2 časť
Časť druhá
Rok 1993. Okrem toho že sme sa oddelili od našich bratov Čechov blížil sa môj prvý deň v škole. Pre mňa to však znamenalo aj prvý deň v kolektíve a medzi deťmi. Učenia som sa nebála vôbec, ako by aj ked som už dávno vedela čítať, písať aj počítať. No pre mňa bolo aj to na škodu veci, deti vás totiž okamžite odsúdia za šprtov..
Prvý deň si pamätám iba matne, buď som bola v takom šoku, alebo proste nebol zaujímavý. No hneď od začiatku sa veľa deti medzi sebou poznalo, z ihriska, zo škôlky.. Ja som samozrejme nemohla poznať nikoho. Vlastne nechcem nikomu nič vyčítať ale nedať jedináčika ani do škôlky nebol podľa môjho názoru od rodičov dobrý ťah! L Ale poďme naspäť do školy. Mne už po predošlých skúsenostiach naháňali deti strach, akoby som sa od začiatku bála že sa mi budú smiať. A samozrejme niektoré to hneď vycítili a začalo sa diať to čoho som sa tak bála. Bolo to aj preto že som sa nikomu neodvážila nič povedať. A zas naopak učitelia mi vôbec strašný nepripadali a bavila som sa s nimi ako so seberovnými. Učila som sa najlepšie z triedy a to bol ďalší podnet pre deti..
Začala som neznášať aj to že sa dobre učím, v duchu som túžila, nech to bude znieť akokoľvek divne, dostávať zlé známky ako iné deti. Ktoré mi mimochodom pripadali aj dosť hlúpe. Tým pádom som ich nechápala ešte viac. Po čase už boli asi všetci v skupinkách, samozrejme okrem mňa. Moc si už nepamätám ale viem že bolo jedno dievča ktoré ma začalo využívať. Musela som robiť všetko čo mi povedala lebo sa mi vyhrážala že ma zbije a podobne. Teraz mi to už príde až vtipne, no ja som ju naozaj počúvala na slovo. Niekedy mi nedovolila ist ani na WC, a to bola potom, asi chápete, ešte väčšia hanba... Raz po mňa prišla ci idem von, to bol zase šok a zároveň strašná radosť, aj na priek tomu že ma zobrala len na srandu a na obskakovanie.. . Nedokázala som nikomu odporovať v ničom! A dokonca ani odpovedať, lebo keď sa raz za čas ku mne niekto ozval bola som z toho taka šťastná a zároveň v šoku ze sa niekto chce so mnou baviť ze som nič normálne zo seba nedostala. Samozrejme tak som sa naďalej nemohla ani s nikým spriateliť. :(
Druhý ročník sa začal niesť v podobnom, možno o čosi lepšom duchu. Začala som sa trocha baviť s jednou spolužiačkou, a spolužiakom rómom. S tým som aj občach chodievala vonku, čo bolo pre mňa viec než dobré.. Aj som sa začínala cítit v škole o trocha lepšie. Ku konci druhého ročníka som sa do školy zvykla tešiť. Ale čo čert nechcel, prišli skúšky do výberovej triedy pre tých nadanejších. Mne boli dosť ukradnuté, ale kamarátka sa tam silou mocou chcela dostať a ja som samozrejme chcela ísť tam kde ona.. No ona skúšky nespravila, ja žial áno..
A som tam kde som bola. Po prázdninách nová trieda so zameraním na Nemecký jazyk, so mnou prešlo aj pár žiakov, avšak tých ktorých som moc v láske nemala.. Zasa som sedela v lavici sama. Zase si pár žiakov všimli moju plachosť a strach.. Zase sa stalo chodenie do školy mojou nočnou morou.. Aby toho nebolo málo, moju jedinú ozajstnú kamarátku (sesternicu ak iste pamätáte) dali rodičia do ústavu (pre mentálne postihnuté deti). Pre mňa obrovská rana, mala som ju viac ako veľmi rada. Dôvoď bol že moja teta (pocta jej pamiatke) bola opäť tehotná, ale o tom neskôr. Keďže sa v škole so mnou nikto nebavil a ja som sama od seba nedokázala popýtať ani pero, nieto ešte sa k niekomu ozvať, nemala som ani s kým vyraziť von. Môj deň pozostával z posmeškov v škole, pozeranie všetkých možných televíznych programov, a pojedania sladkostí na kvantá. A samozrejme toho môjho sveta pri hudbe. Žiaci mali zo mňa srandu a ja som vďaka tomu, a vlastne všetkému neznášala. Nenávidela som svoj vzhľad (mala som nadváhu a nevedela som sa ani poriadne obliecť) svoje chovanie (nedokázala som sa prejaviť ani normálne porozprávať) svoj život (žiadny súrodenci, kamaráti, cele dni som strávila pred telkou). Všade som si pripadla ta najhnusnejšia, najtrápnejšia. Chcela som mať len partiu ako mali iné deti, chodiť von smiach sa vystrájať, a tiež trochu rešpektu v škole, aby si ku mne nikto nedovoľoval, aby som sa dokazala ukázať aká som naozaj (vo vnútri). To všetko som mala, ale žiaľ stále len vo svojom vysnívanom svete.. L
To ako som sa cítila sa prvý krát odrazilo aj na mojich známkach, vlastne som aj chcela zlé, nechcela som byť stále za šprtku, lebo to bol len jeden z mnohých dôvodou ktoré si deti našli na ponižovanie. Tak nejak sa stalo že som z nemčiny na konci roka dostala trojku, čo bolo vo výberovej triede neprijateľné. Tak ma zase mali presunúť, pre zmenu do triedy kde som nepoznala vôbec nikoho.. Celé prázdniny (strávene pred televíznym prijímačom a gramofónom) som bola v strachu, čo to zas bude v novej triede. Ešte horšie posmešky, nebodaj týranie, bitie? Páni, nuž ja som sa už bála všetkého a každého, a nič dobré som ani neočakávala! :/
