Rôzne návody na lepší život!

 Čast tretia..

Prvý deň, so strachom som si sadla do lavice, samozrejme prázdnej..  Zatiaľ sa až na to že po mne zízali a niektorý si šepkali, nedialo nič. A takto to bolo skoro celý štvrtý ročník, nič sa nedialo, nikto mi nič nerobil ale sa ani nikto so mnou nebavil. Sem tam sa zabavili na maj účet, no bolo to o čosi lepšie ako predtým. Nerobili to nejak okato. Keby som sa len tak nehanbila sama za seba.. Mohla som prísť začať rozprávať, zavolať von. Kdeže len v mojich snoch.. Začiatok piateho ročníka sa však otočil k lepšiemu. 

Na hodine nemeckého jazyka ma učiteľka posadila medzi dve dievčatá. Jedna bola rómka, a druhá šprtka (vtedy som to tak brala) ale čo, obidve sa so mnou dali do reči a keď som sa aj ja pred nimi kusok otvorila, bavili sme sa už skoro stále. Hneď mi bolo v škole lepšie. Bola som z toho nadšená keď sa ktorákoľvek z nich ku mne ozvala. Ale vo vnútri po predošlých skúsenostiach, bol stále taký strach, že sa so mnou baviť prestanú. Predtým to bolo bežne, jeden deň a dosť.. Ten strach vo mne aj keď v oveľa menšej miere kotví do dnes. Že niekoho prestanem baviť, že sa mi už neozve. A ja mam tak troška problém sa ozvať sama od seba aj dnes. Ale v inom je to oveľa lepšie! J No o tom potom.. A tak sme sa raz z jednou z nich(tou bielou :) dohodli že pôjdeme na kolieskové korčule. Iniciatíva bola samozrejme z jej strany. A naozaj prišla po mňa. Bola som rada, konečne človek ktorý so mnou ide von, bez toho že by ma využíval alebo si robil srandu..

A týmto sa začína mojá nová o niečo lepšia etapa života. Ked som dovršila 12 rokov niečo sa zmenilo, ja som sa vytiahla, vyzerala som už ináč.. Ked pozerám spätne staré fotky z tejto doby bola som fakt pekná.. J Ďalej som už celé dni nevysedávala doma. Začala som konečne behať po vonku a vystrájať.. už som mala s kým, s novou kamarátkou, s jej súrodencami, občas aj ďalším mladším kamarátom.  Zvykla som sa ,,možno následkom tej minulosti,, odviazať až moc. Bola som schopná hádzať kamene do okien, vykrikovať po ľuďoch, skákať z veľkých výšok, kadečo trepať, smiať sa na celé kolo. Proste som dohánala čo mi doteraz chýbalo. Aj ked človek je večne nespokojný, v duchu som túžila aj po väčšej a populárnejšej partii. Ale bola som z veľkej časti spokojná a šťastná. V škole bol takisto oveľa lepší vzduch. Sice som sa inými stále vobec nebavila, no v tej dobe do mne nikto nezapáral. Takto to samozrejme žial  navždy nezostalo...

V Piatom ročníku ku nám prišla nová spolužiačka. Zo začiatku bola v pohode, aj sme sa troška bavili. V šiestom sa však trocha prejavila, začala rýpať do mojej kamarátky. Trvalo to dosť dlho a ja som sa jej samozrejme zastať nedokázala, možno iba pár krát, ked som mala takú odvážnejšiu náladu. Ku koncu siedmeho ročníka si však za obeť vybrala mňa..

Škola sa mi stala opäť nočnou morou. Najavo som to už tak nedávala. Tvárila som sa že mi je to jedno, ani som nerobila čo si zmyslela, snažila som sa len naoko smiať, a nevšímať si to. Čo sa však dialo v mojom vnútri na to len veľmi nerada spomínam. Takto to trvalo pomaly až do konca základnej školy. Nejako som to s nevôľou prežila. No ráno pred školou ma vždy od strachu preháňalo.. :/ a poobede som mala tiež strach čo zas bude zajtra.. No dosť horor čo vám budem hovoriť. Iné baby okrem kamarátky si ma zas skoro nevšímali, aj sa mi vyhýbali, moja spoločnosť bola dosť out, či ako to nazvať..

Za strednú školu som si nakoniec zvolila takú chemickú s maturitou, a to ani neviem prečo..asi lebo som nemusela robiť prijimačky. Blbý výber!